11. Krížom-krážom Srbskom

Lační psi sa ponevierali zvedavo okolo nášho stanu. Asi tiež už dlho nevideli turistu. Poodvlačovali nám všetky odpadky, samozrejme nie do koša, ale okolo nás. Zbalili sme si teda všetky pakšamety aj so smeťami, poďakovali sme sa a vybrali sme sa ďalej. Po pár minútach sme došli do "centra" mesta, ktoré tvorilo niekoľko obchodíkov, hlavne mäsiarstvá, pekárne a butiky s oblečením. Za posledné fenigy, čo nám ostali ešte z Mostaru, sme si kúpili voňavé rožteky a schuti sme ich pri konkurenčnej pekárni zjedli.

Stihol sa nám prihovoriť miestny robotník - o dve hoďky išiel s dodávkou do Čiernej hory a ak by sme chceli, mohol nás tam hodiť - v Srbsku vraj nie je čo vidieť. Hovoril samozrejme po nemecky, lebo ako tu je zvykom, každý pracuje v tejto západnej krajine a keď zarobí dosť peňazí tak sa vráti domov a z eur žije ako kráľ. Nebyť Nemecka, Bosna a Herzegovina sa z vojny nespamätá. Aj teraz je celé územie posiate poloopravenými domčekami, chýbajú im omietky, občas aj dvere alebo okná, ale nemali by ani to, keby sa mali spoliehať na pracovný trh svojej krajiny.

Milú ponuku tohto pána sme odmietli a pomaly sme sa vybrali späť na hlavnú cestu. Stopovanie v tých odľahlých krajinách je pôžitkom. Takmer žiadne diaľnice, široké krajnice, zvedavý ľudia a všade je čo objavovať. Vyprahnutý juh aj hornatý sever.

Bosňan s nemeckou poznávacou značkou nás zobral až na hranice a pekne nám vysvetlil ako máme prejsť na druhú stranu. Nebol to problém - problém bol skôr dostať sa z hranice. Chceli sme nabrať juho- výhodný smer, podarilo sa nám však len kúpiť obed v potravinách a čakať dobré dve hodiny. Zmena taktiky nám priniesla sever a mesto Ložnica. Mladému páru sme sa rukami nohami snažili vysvetliť, prečo ideme na sever, keď chceme ísť na juh - ako sme zistili, Ložnica bola okresné mesto, kam išla väčšina aút. Preto bolo výhodnejšie dostať sa tam a odtiaľ nabrať náš juho-výhodný smer.

Vôbec to nebol problém, aj keď nás vyhodili uprostred mesta. Na pumpu kúsok od centra k okraju mesta sme prešli pridržajúc sa značiek, samozrejm v cyrilike - našťastie sa môj talent na jazyky prejavil a za tých pár dní v Bosne a Herzegovine, kde je všetko napísané v oboch abecedách, som sa mohla naučiť väčšinu znakov. Na pumpe sme samozrejme spravili nielen menší rozruch, ale aj "vykládku" .) Verejne toalety buďte požehnané!


O ďalší stop sme sa ani prosiť nemuseli. Len sme sa postavili na kraj cesty a už na nás zo strany oproti kývali dáky páni v oblekoch s BMWčkami všetkých veľkostí, aby sme prišli. Mali sme teda od jedného pána dvojhodinový odvoz aj s prestávkou na kávičku a džús. Zvyčajne si dávam kofolu, ale tú v zahraničí nenájdete. A ako sme neskôr zistili, ak vám nerozumejú, kúpia vám colu - lebo je to medzinárodné slovo.

Ostali sme pri západe slnka pri mestečku Požega aj s odporúčaním navštíviť miestne hory - okolie Zlatiboru. Celou cestou som obdivovala malé dedinky v zákutiach hornatej krajiny, kde sa len občas mihol stožiar s elektrikou. V obchode nám nechceli predať polku melónu, asi preto,že stál 12centov a kartu brať nechceli a len z prče sme šli skúsiť posledný stop. Samozrejme vyšiel - taxi, zadarmo, do Užice aj s anglicky hovoriacim týpkom. Vysvetlil nám, kde nájdeme obchod, ktorý ešte bude otvorený, kde je pitná voda a pekný park.

Presne tam sme aj šli. Po nákupe na 4 dni, lebo sme chceli ísť na hory, sme sa usalašili na lavičke miestneho parku, kde tiekla veľmi chutná a svieža voda. Mestom sa premávalo veľa mladých ľudí a bolo cítiť tú voľnosť a sviežosť pulzujúceho miesta, ako keď ste pri mori. Miňovi veľmi pripomínalo Valenciu vďaka starým tmavým budovám.


Miestny nám zase raz poradili parádne miesto na spanie - na okraji mesta, pri rieke, bola odľahlá plaž, kam sa chodili páriky bozkávať a tínedžery opíjať. Dnes tam pri splne mesiaca bol len jeden pár, ktorý rýchlo odišiel. Možno preto, že sme si pri nich postavili stan.

10. Nikdy nevieš, kam sa dostaneš - naprieč Bosnou

Pre tých, čo nevedia, Bosna a Hercegovina je štát, kde sa najviac počas vojny v Juhoslávií najviac bojovalo. Južná časť sa vola Hercegovina a severná časť Bosna podľa rovnomennej rieky ktorá preteká daným územím. Vojna skončila len pred cca desiatimi rokmi, stále sa však dajú nájsť živé stopy po tvrdej realite. Pri niektorých domoch už z diaľky vidno nápisy, aby sa ľudia nepribližovali - nebezpečenstvo nášľapných mín. Navyše ľudia sú medzi sebou stále ostražitý. Na cudzincov v ich krajine sa pozerajú ale so záujmom, lebo nie sú na také niečo zvyknutí. Preto sú k nim pozornejší, nadšení keď môžu použiť základy angličtiny, ktoré majú a radi sa porozprávajú aj o peniazoch. Táto téma u nich vôbec nie je tabu. Každý bez okolkov povie aký má príjem a to isté sa očakáva aj z vašej strany. Nie je hanba, keď zarábate menej, oni sú len hrdí na to, že v krajine, kde kilo melónu stojí 12centov alebo celý deň raftingu aj s obedom a večerou 30euro, vedia slušne a spokojne žiť.

Toto všetko nám porozprával mladý vojak na dôchodku, ktorý sa vo veľkom angažoval vo vojne v bývalej Juhoslávií, kde dostal 3 guľky. Stopol nám po tom, ako nás náš milionár na obed vyhodil za Mostarom a my sme chceli pokračovať do Sarajeva. Keď bol mladý absolvoval 7 mesačný trip po Blízkom východe, kde sám putoval krajinou presne tak nablind ako ja a Miňo. Teraz vlastnil 6 aút, veľkú vilu pri Mostare a daľšiu v Dubrovníku, ktorú prenajímal "hlupákom" za nemalé peniaze. Hlupákom preto, že svoje peniaze míňali na takýto zbytočný luxus. Vo veľa veciach sme si rozumeli. Mal tri deti a jeho manželka bola Una Williams - fotografka U2. Nezabudol nás ani pozvať na obed - Pitu - mäso v lístkovom cestu zatočené do ulitky.

Cestoval na sever Bosny, do Doboju a aj keď sme s Miňom najprv chceli ísť do Sarajeva, týpek nás prehovoril, nech s ním ideme hore - mestá sú prepchaté ľudmi, vidiek je lepším obrazom krajiny, kde sme sa práve nachádzali. Po širokých cestách sme sa pomaly dostávali na sever - jediný kúsok diaľnice je kúsok za Sarajevom smerom na sever.

Chceli sme sa teda aspoň dostať čo najbližšie k srbským hraniciam. Smerom k Tuzle sme sa zviezli s mladým šoférom dodávky, ktorý nevedel ani ceknúť po anglicky, alebo iným jazykom a tak sme aspoň úspešne skúšali šťastie so slovanskými jazykmi. Do najväčšieho mesta severu, Tuzly, miesta, kde sa vyrábala soľ, nás priviezol iný mladý týpek, ktorý bol tak nadšený, že nás mohol zobrať, že nám až kúpil na pumpe pivo, odfotil sa s nami a museli sme si ho pridať na facebook.

Pomaly sa stmievalo a tak sme celkom neverili, že ešte niekoho chytíme. Zastavil nám však pán s rakúskou ŠPZkou, ktorý nás odviezol do maličkej dedinky pri hraniciach. Kým sme tam prišli, úplne sa zotmelo a my sme nemali nič, len pumpe, kde nám chcel vybaviť spanie za 10e na noc. My však neplatíme za prenocovanie! Neostávalo nám teda nič iné len sa prejsť po dedinke, či tam niečo nebude. Samozrejme, že nám spoločnosť robila hŕba túlavých psov. Nikde ale nič nebolo. Na lavičke pred domom posedávali dvaja chlapci. Nenápadne sme sa priblížili a po nemecky som sa ich spýtala, či je tu nejaké miesto, kde sa dá len tak postaviť stan. Rýchlo sa zbehla celá rodina a po chvíľke nám ponúkli svoj trávnik medzi dvoma rodičovskými domami. Ešte nám aj doniesli vychladený melón a najmladší z rodiny bol slávny spisovateľ.

Takto spokojne sme strávili poslednú noc v Bosne a Hercegovine.

9. U milionára

Nový horúci deň sme chceli stráviť čo njadlhšie pri vode. Bosna a Herzegovina je extrémne teplá krajina, kde ani ľadová voda nevydrží dlho osviežujúca. Jej južná časť, Herzegovina, v ktorej sme sa práve nachádzali je považovaná za najteplejšie miesto v Európe a Mostar vraj toho centrom.

Preto sme to veľmi nevytrikovali, keď sme si o druhej povedali, že je najvyšší čas vypadnúť. Práve sa sem začali rutiť autobusy plné českých a slovenských turistov, takže sme spravili  najlepšie,čo sme mohli. Do civilizácie to však bolo ďaleko. Von z tejto osady viedla dlhá rovná asfaltka a ťažké batohy nám to len viac znepríjemňovali.

V blízkom dome sme požiadali o vodu (ešteže je slovenčina slovanský jazyk tak ako bosniančina, lebo inak by sme sa nedohovorili), ktorá divne páchla, od mladého chalana. Onedlho išiel autom do mesta a aj keď sme mu kývali, nezobral nás. Trapko! :)

Zobralo nás až iné auto plné študákov, kde jeden z nich bol veľmi zčítaný a vzdelaný. Porozprával nám o vojne v Bosne (tu boli najhoršie boje a aj keď vojna skončila pred 10 rokmi, ľudia sú k sebe stále opatrný) a tiež o ekonomickej situácií (každý ide pracovať do nemecka).

Povedali sme si, že dneska by sme sa radi ocistli v Sarajeve, pretože je to hlavné mesto a tak by sa tam relatívne ľahko mohol nájsť couch, aby sme si mohli oprať. Keď nás vśak chlapci vysadili, prvé auto, čo išlo okolo nám tento plán prekazilo. Bol to miestny milionár, ktorý sa rád hrdil tým, čo má.

Pozval nás k nemu na obed, kačacie hody aj s jeho o 30 rokov mladšou frajerkou, ktorá k nemu bola ako ľad keď boli spolu a keď odišla vypisovala mu, ako veľmi ho miluje. Čvachtali sme sa v jeho bazéne, oprali sme si, večer nás nechal na pár hodín samých, že ide na návštevu k bratovi. Došiel až o jedenástej a zobral nás do najhistorickejśieho centra Mostaru na poriadnu večeru - čevapi. Cestou sa ešte pochválil, čo všetko mu v meste ešte patrí, ako napríklad dom v centre za jeden milión eur.

Predpoklad o tom, že Mostar je najteplejšie mesto v Európe sa ukázal ako opodstatnený. O polnoci bolo v centre 30 stupňov a keď sme zaspávali nemohli sme spať aj napriek pustenej klíme. Som veľmi zimomravý človek, ale toto som nezvládla ani ja.

8. Kravice - džungľa uprostred pustatiny

Tešila som sa, že ráno nás konečne nezobudí teplo, ale namiesto toho to bol hluk mesta. Nevýhoda plne vetranej budovy v centre mesta. Po honosných raňajkách za "pár šupiek" a bohatou zásobou perfektného bosnianskeho chleba, sme sa chceli presunúť do Kravíc. Malá dedinôčka uprostred ničoho s prekrásnym vodopádom.

Dlho sme blúdili mestom než nás niekto zobral. Ako ale platí, všetko zlé je na niečo dobré, a tak sa nás ujal pán z Chorvátska, ktorý práve cestoval k nemu na "chatu" na Korčulu. Veľmi sme sa mu zapáčili, tak nás aj pozval k sebe, slušne sme ale odmietli - už aj tak sme sa kvôli Kraviciam kúsok vracali. Vynahradil nám to ale tým, že nás odviezol až k vodopádom, začo sme mu boli nesmierne vďačný, pretože tak odľahlé miesto som už dlho nevidela.

Miesto bolo nádherné. Obrovské mohutné machom obrastené vodopády uprostred vyprahnutej krajiny. Paradox hodný Unesca. Jedinou nevýhodou bol veľký počet turistov. navečer sa však vzduch vyčistil a pri brehu ostalo len niekoľko stanov. Bolo tu veľa Slovakov a Čechov a my sme si spravili vlastnú párty v stane s vínom miestnej výroby (dostali sme tip od miestnych, na bieleho sladkého Tokaja sa však bohužiaľ nechytalo).