Pre tých, čo nevedia, Bosna a Hercegovina je štát, kde sa najviac počas vojny v Juhoslávií najviac bojovalo. Južná časť sa vola Hercegovina a severná časť Bosna podľa rovnomennej rieky ktorá preteká daným územím. Vojna skončila len pred cca desiatimi rokmi, stále sa však dajú nájsť živé stopy po tvrdej realite. Pri niektorých domoch už z diaľky vidno nápisy, aby sa ľudia nepribližovali - nebezpečenstvo nášľapných mín. Navyše ľudia sú medzi sebou stále ostražitý. Na cudzincov v ich krajine sa pozerajú ale so záujmom, lebo nie sú na také niečo zvyknutí. Preto sú k nim pozornejší, nadšení keď môžu použiť základy angličtiny, ktoré majú a radi sa porozprávajú aj o peniazoch. Táto téma u nich vôbec nie je tabu. Každý bez okolkov povie aký má príjem a to isté sa očakáva aj z vašej strany. Nie je hanba, keď zarábate menej, oni sú len hrdí na to, že v krajine, kde kilo melónu stojí 12centov alebo celý deň raftingu aj s obedom a večerou 30euro, vedia slušne a spokojne žiť.
Toto všetko nám porozprával mladý vojak na dôchodku, ktorý sa vo veľkom angažoval vo vojne v bývalej Juhoslávií, kde dostal 3 guľky. Stopol nám po tom, ako nás náš milionár na obed vyhodil za Mostarom a my sme chceli pokračovať do Sarajeva. Keď bol mladý absolvoval 7 mesačný trip po Blízkom východe, kde sám putoval krajinou presne tak nablind ako ja a Miňo. Teraz vlastnil 6 aút, veľkú vilu pri Mostare a daľšiu v Dubrovníku, ktorú prenajímal "hlupákom" za nemalé peniaze. Hlupákom preto, že svoje peniaze míňali na takýto zbytočný luxus. Vo veľa veciach sme si rozumeli. Mal tri deti a jeho manželka bola Una Williams - fotografka U2. Nezabudol nás ani pozvať na obed - Pitu - mäso v lístkovom cestu zatočené do ulitky.
Cestoval na sever Bosny, do Doboju a aj keď sme s Miňom najprv chceli ísť do Sarajeva, týpek nás prehovoril, nech s ním ideme hore - mestá sú prepchaté ľudmi, vidiek je lepším obrazom krajiny, kde sme sa práve nachádzali. Po širokých cestách sme sa pomaly dostávali na sever - jediný kúsok diaľnice je kúsok za Sarajevom smerom na sever.Chceli sme sa teda aspoň dostať čo najbližšie k srbským hraniciam. Smerom k Tuzle sme sa zviezli s mladým šoférom dodávky, ktorý nevedel ani ceknúť po anglicky, alebo iným jazykom a tak sme aspoň úspešne skúšali šťastie so slovanskými jazykmi. Do najväčšieho mesta severu, Tuzly, miesta, kde sa vyrábala soľ, nás priviezol iný mladý týpek, ktorý bol tak nadšený, že nás mohol zobrať, že nám až kúpil na pumpe pivo, odfotil sa s nami a museli sme si ho pridať na facebook.
Pomaly sa stmievalo a tak sme celkom neverili, že ešte niekoho chytíme. Zastavil nám však pán s rakúskou ŠPZkou, ktorý nás odviezol do maličkej dedinky pri hraniciach. Kým sme tam prišli, úplne sa zotmelo a my sme nemali nič, len pumpe, kde nám chcel vybaviť spanie za 10e na noc. My však neplatíme za prenocovanie! Neostávalo nám teda nič iné len sa prejsť po dedinke, či tam niečo nebude. Samozrejme, že nám spoločnosť robila hŕba túlavých psov. Nikde ale nič nebolo. Na lavičke pred domom posedávali dvaja chlapci. Nenápadne sme sa priblížili a po nemecky som sa ich spýtala, či je tu nejaké miesto, kde sa dá len tak postaviť stan. Rýchlo sa zbehla celá rodina a po chvíľke nám ponúkli svoj trávnik medzi dvoma rodičovskými domami. Ešte nám aj doniesli vychladený melón a najmladší z rodiny bol slávny spisovateľ.
Takto spokojne sme strávili poslednú noc v Bosne a Hercegovine.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára