Aj na druhý deň nám naši Novozélanďania ukázali svoju neschopnosť sa orientovať. Namiesto priamej cesty do Splitu sme si to pekne obišli po pobreží - z tých neustálych zatáčok sa nám už pekne točila hlava.Oni však mali namierené surfovať a my sme chceli ísť až do Dubrovníka. Rozlúčili sme sa teda a ďalej sme pokračovali s miestnym poštárom, ktorý sa sťažoval, že zarába len 500euro mesačne, ale zato nám ukázal obrovskú radosť, keď nám rozprával o tom, ako tu v zime snežilo (áno, v Splite a po 100 rokoch!) Doprava sa z toho vraj týždeň spamätávala. (čož je skoro ako v Bratislave:))Z pumpy v Splite nás zobral miestny párik až za Makarsku, do Podgory. Malé mestečko, kde sme stretli prvých stopárov - dvaja stredoškoláci zo San Sebastianu, ktorý si to namierili do Grécka. Stopovací štýl mali podobní ako my - spať hocikde, bez ceduliek, len batohy mali asi o polovicu ľahšie (upokojili sme sa ale tým, že oni nemajú teplé veci na hory). Najviac sme si ale cenili ich stopársky bontón, pretože slušne odišli, nech si my stopneme prvý, keď sme došli skôr. 4 predsa stáť na jednom mieste nie je veľká výhra.
Netrvalo dlho a už sme sa viezli s miestnymi, ktorí nevedeli pochopiť, že my fakt po Chorvátsky nevieme. Jediné, čo vedeli po anglicky bolo, keď nám opisovali tunajšie pomarančové sady ako "Croatian California". Boli veľmi hrdí na to, že tam žijú. Mali aj prečo. Bola to krásna časť Chorvátska, kde sa na jednej strane hôr dalo okúpať v tyrkysových sladkých jazerách a na druhej strane už bolo slané more. Keby sme prišli o pár mesiacov neskôr tak aj kopa pomarančov sa nám ujde - ako sme sa dozvedeli, dorastajú tak v oktobri, novembri.
Vysadili nás na pumpe v Opuzene, čo bolo len kúsok od bosnianskych hraníc. Trocha to bolo poznať na ošarpaných budovách a westernovom nádychu krajiny. Dubrovník bol kúsok a my sme mali skvelý platz pri pumpe. Preto sme stáli len chvíľku, kým nám zastavil pár z Peru. Príjemní mladí ľudia nás zobrali so sebou, okúpali sme sa cestou v mori a porozprávali nám ako sa im nevydaril výlet do Mostaru (Hercegovina), pretože hoci mali tisíc rôznych papierov pre pohyb v Európe, práve jediný, čo by povoľoval vstup do Bosny, nemali.
Mali však nás a hrozne si nás obľúbili - z veľkej časti preto, že Miňo zbožňoval objedať každý strom, ktorý vyzeral aspoň trocha jedlo a oni z toho mali neskutočnú srandu. Spolu sme si obzreli prekrásne historické centrum predraženého Dubrovníka vytŕčajúceho zo skalného útesu.Úzke uličky boli lemované malými obchodíkmi a luxusnými reštauráciami. Ešte aj na záchodoch ste mali pocit, že ste sa ocitli v inom svete plnom noblesy.
A tu sme mali nájsť tajne miesto na spanie. Fail? Nie. Od miestnych sme sa dozvedeli o bare, kde určite budú vedieť, kde sa dá nebadane prespať. Starý, opitý ujo zobral Miňa k tomu miestu - na mopede, bez heliem a v 60km/h rýchlosti. Len sme tŕpli, aby sa vrátili živí. Ale došli nielen živí, ale aj nadšení. Bol to vraj starý opustený hotel, ktorý bol čiastočne zbúraný kvôli vojne na Balkáne. Bol obrovský, na kraji mesta a volal sa Belveder. Dlho sme zostupovali úzkym chodníkom obrasteným kríkmi a stromami až kým sme nezišli na strechu krytého hotela odkiaľ bol neuveriteľný výhľad na celý Dubrovník. Ako na dlani. 
Sprvu som sa bála ako fras. Veď kto vie,čo tam všetko žije. Potom ma ale Miňo presvedčil, že je to najbezpečnejšie miesto na spanie široko - ďaleko a veselo sme si postavili stan. Naozaj to bolo najluxusnejšie miesto v celom Dubrovníku!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára