Bola sobota, mrholilo a fúkalo. Miňo prišiel do BA už deň predtým, posledné prípravy finišovali a vyzeralo to, ako keby nám mamka na SHMU objednala zlé počasie len preto, aby nás prinútila ostať. Nevyšlo jej to. Napriek jej ustarosteným očiam sme sa o pol11 vybrali k Auparku. Cestou nám našťastie už slniečko aspoň trocha vyšlo spoza mrakov a mohli sme sa veselo privítať s dvoma Čechmi stopujúcimi do Chorvártska. Pekne s tabuľkou čakali dve hodiny, poteší.
My sme, naopak, nemali žiaden plán. Žiadne cieľové destinácie, miesta, ktoré musíme vidieť, čas, čo by nás tlačil. Vedeli sme,že chceme popozerať Balkán, najlepšie spoznať kus každej krajiny, popýtať sa miestnych, čo naozaj stojí za to, prísť Turecka a minúť nejaký čas z potrebných mesačných víz. Okoštovať moria a vyliezť na nejaké hory. Do školy sme plánovali zájsť až najskôr na konci septembra, čo bolo tak o dva mesiace.
Preto nám nevadilo, keď nám hneď prvý deň nevyšiel podľa provizórneho plánu. Chceli sme zájsť až do Grazu, skončili sme tak v polke cesty. Najprv do Hanburgu (po polhodke nám niekto zastavil,zobral nás skôr ako tých Čechov, takže ich skoro porazilo) , potom kúsok späť - za Wolfstahl, lebo je tam kruháč zo smerom na juh. Odtiaľ s mladým párikom z Martina do Eisenstadtu, ďalej do Mattersburgu (kde sme pri miestnom OC zkysli asi dve hodiny lebo pršalo ako šialené), nakoniec sa nám podarilo zájsť, aj keď trocha pomimo smerom k maďarským hraniciam, do Oberpullensdorfu a odtiaľ do maličkej dedinky smerom na Bernstein.
Nebolo tam nič, len jedna zamokrená lúka a pumpa. Začali sme si teda robiť večeru - cestoviny, kečup ryba, keď k nám došiel majiteľ pumpy a zhrozene na nás kukol. Po anglicky sa nás spýtal, či máme niečo na jedenie, a keď sme mu ukázali náš ešus, na chvíľku odbehol a vrátil sa so 4 žemľami s lunchmeetom. Vypratal nám kôlničku na lúke, aby sme mali kde prespať a povedal nám, že ráno sa máme zastaviť na raňajky. Cestoviny nám teda ostali na neurčito a navyše sme sa aj luxusne vyspali. 
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára