Po výdatných raňajkách sme sa pobrali na najbližší kopec - Dreiländereck - hora kde sa stretáva talianska, slovinská a rakúska hranica. Vedie na ňu samozrejme lanovka, ale my sme si ju vyšlapali od posledného parkoviska, kde nás doviezla teta autom a poceste nám ešte ukázala dôležitá prameň pod horou.
Vrchol bol otvorený a tým pádom mohol človek vidieť všetky krásy naokolo nielen v Rakúsku ale aj v Slovinsku. Viedla tu dokonca aj diaľková cesta až k slovinskému moru, čo nás celkom lákalo, ale bola by tak na 3 týždne. :(
Na slovinskej strane sme vyšli z lesa do malej dedinky menom Rateče. Na to, že bolo uprostred ničoho bola až príliš úhľadná. Turizmus tu bol pravdepodobne veľmi rozvinutý. 
Ďalší stop trval tak 5 sekúnd. Ani sme sa poriadne nepostavili a už pri nás stálo talianské auto. Starší pár mal namierené do Bledu, veľmi známeho letoviska na úpätí hôr. Najprv sme tam nechceli zájsť a tak sme sa skúšali prestopovať preč od domčeka pri ceste, kde si hojne grilovali a musel nám až po hodine zastaviť policajt a povedať nám, že na Ljubjanu je to úlne inak. To bol totiž náš smer.
Zobral nás aspoň do spomínaného Bledu, kde to malo byť "nádherné". Áno, jazero malo krásnu modrú farbu, mali aj ostrov, jediný slovinský, a hrad na kopci sa tiež majestátne týčil nad týmto miestom plným turistov. Preto sme sa aj po chvíľke pobrali ďalej. Bolo už sedem hodín, v Slovinsku sa nesmie spať len tak a my sme nemali ani šajn, kde chceme skončiť. Len sme poprosili moju sestru, aby nám skúsila nájsť couch v Ljubjane.
Človek mieni, život mení. A tak sme sa z Bledu síce dostali pred Ljublanu, ďalj nás však zobral týpek do Trieste v Taliansku. Zhodanáhom bola v tom, že tam presne v tom čase bol môj kamarát zo školy. Ďakujeme teda veľmi pekne za úžasné pohostenie :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára