Zo súkromnej pláže 5 hviezdičkových hotelov nás nikto nevyhodil. Dokonca aj vrčiace psy si na nás zvykli. Našťastie sa v čiernej hore platí eurami, a tak nebol problém si v pekárni kúpiť lacné domáce pečivo. Mňam! Čo ale bol problém bolo dostať sa z mesta. Nie preto, že by nebolo kde stopovať, alebo že by tu boli diaľnice (HA-HA), ale preto, že do Albánska viedla jedna úzka málo využívaná cesta. Ako nám neskôr povedal Kosovčan, samozrejme pracujúci v Nemecku, ktorí práve šiel za svojou rodinou domov, Čiernohorci nechcú, aby sa v Albánsku rozvinul turizmus, lebo by prišli o zisky.
Na hraniciach nás čakala obrovská fronta ľudí - Ak chcú bývalí kosovskí vojaci prísť domov, ktorých je inak väčšina, musia ísť cez Čiernu horu a Albánsko, pretože v Srbsku by ich okamžite zatkli. Navyše pokiaľ nechcete mať problémy, je dobré podplatiť colníkov jedným-dvoma eurami. Za nás to urobil náš šofér. Dobré bolo tiež vedieť, že Kosovo je už samostatným štátom. Jediný prúser bol, že Slovensko ho ešte neakceptovalo.
Nakoniec sme však prekročili hranice aj s nejakým občerstvením k dobru a skončili sme v meste Shkoder. Náš ochranca ešte vysvetlil pumpárovi, že tu chvíľku budeme stopovať. Ani za svet nevedel pochopiť, prečo chceme stopovať keď miestne mikrobusy sú také lacné. Popravde, presnú cenu sme sa nikdy nedozvedeli, lebo sme také autobusy vždy posielali kade-ľahšie.
Do Lezhe nás zobrali bratia, jeden žil 6 rokov v New Yorku, druhý tam ešte žije a študuje na strednej. Dobre padlo počuť peknú angličtinu. Niečo výnimočné v týchto končinách. Zo stredu mesta sme sa len kúsok prešla za pumpu. Každý kto nám zastavil (a neposlali sme ho preč, lebo chcel peniaze) išiel ale inak ako naším smerom. Po nejakom čase sme sa teda nechali zviesť osudom a pustili sme sa na smer, kam šli všetci - do Shinjinu. Malé turistické mestečko na pobreží, kde sa to len hemžilo oddychujúcimi bohatými Albáncami.
Odviezli nás sem synovia miestneho policajného šéfa v poriadnom čiernom bavoráku a nezabudli sa pochváliť poriadnou rolkou bankoviek, čo im ocko daroval. Ukázali nám obchod, kde sme si mohli kúpiť nejaký obed a pláž, kde sme sa mohli osviežiť. V obchode samozrejme nebrali kreditky a na malom žltom papieriku nám predavač spočítal, koľko máme platiť. Samozrejme albánske peniaze sme nemali, a tak musel ísť Miňo zameniť vedľa do banky. Kúpili sme si aj nanuky, ktoré mi pri odchode predavač s úsmevom zamenil za viacej premrznutejšie, aby sa nám lepšie jedli - bolo to ale koniec koncou jedno, lebo kým sme došli na koniec malej uličky, už sa nám topili v ústach.
Usalašili sme sa na miestnom móle, kde sa bláznili asi dva tucty chlapcov, od malických až po tínedžerov. Po anglicke vedeli len "suck my dick" a patrične boli navetvy z toho, keď sme si s Miňom dali pusu. Niekoľko z nich vedelo aj plynule po nemecky - ako inak, lebo ich rodičia pracovali v Nemecku. Keď nám ani po polhodine nechceli dať pokoj, Miňovi dokonca zobrali jednu odrazku, musel dojsť jeden z oteckov, aby ich spacifikoval. Spokojne sme sa teda najedli a povedali sme si, že tu prespíme. Veď načo sa ponáhlať.
Oproti sme videli niečo ako opustenú pláž, tak sme sa tam vybrali.Sprvu to nebola žiadna sranda. Prejsť celým mestom, okolo skladov, smetiakov, skladov s nákladiakmi až sme sa dostali k bráne do armádneho priestoru. Pláž mala byť tam. Strážnika sme sa hatlaninou spýtali, či sa tam môžeme isť kúpať a on s úsmevom prikývol. V Albánsku všetci vedia po Taliansky, lebo najväčšie množstvo turistov pochádza práve z tejto krajiny.
Pomaly sme teda s otvorenými očami prechádzali cez vojenskú zónu, okolo vodných mín, mínometov a iných hračiek, a nejako sme sa dostali až k mólu. Nikto tam nebol, bolo dosť nad vodou, úplný ideál na prenocovanie. Onedlho ale prišli rybári a potom polícia s tým, že by nás tu aj nechala ale asi bude lepšie ak pojdeme na mólo oproti. Ukázali nám teda východ z tejto ohradenej zóny a do večera sme sa kúpali na pláži priľahlého hotela, pekne s lehátkami, prezliekarňami aj sprchou.
Chceli sme už odísť keď na nás niekto začal hovoriť. Mladý pekne oblečený Albánec. Vysvitlo, že okoloidúcim sa nepáči, že sa máme tak radi a sa bozkávame, lebo tu na takéto prejavy nie sú zvyknutí. Že sme ale turisti, tak nás pozval do spomínaného hotela na melóny a víno - na jeho účet, keďže bol manažérom. Dlho sme si posedeli, pokecali, zistili, že dlho robil v Amsterdame a až dosť neskoro sme sa vybrali ubytovať sa na mólo, kam sa šlo naozaj vtipne, keďze sme boli mierne podnapití a cesta bola zahataná malými kameňmi. Nakoniec sme však postavili stan a tešili sa z krásnej jasnej noci.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára