Izmit sa vyznačoval dvomi zaujímavosťami : 1. drvivá väčšina mesta mi pri pohľade z okna pripomínala sídlisko Dlhé diely v Bratislave (miesto na kopci kde je jeden panelák vedľa druhého) 2. na uliciach pri obytných domoch to zvláštne smrdelo močkou a smeťami. Ešte aj pri tých obrnených, s vysokými plotmi a kamerovým systémom, ktoré pôsobili ako malé nedobytné pevnosti. Všade pobehovalo plno psíkov a niekoľkými maličkými opustenými šteniatkmi sme sa rozdelili o sušienky.
Museli sme sa prejst polkou mesta, než sme sa dostali na okraj. Tam ale už nebol problém nájsť niekoho, kto by nás hodil. Síce len krátko, ale na celkom dôležité miesto s plno autami. Bolo dosť hodín poobede a my sme nevedeli kam presne chceme ísť. Všeobecný plán bol na západ popri pobreží Marmarského mora.
Niekoľko Turkou sa nám aj zvedavo prihovorilo, nevedelo však viacej ako jedno dve slovíčka po anglicky. Narazili sme aj na priveľmi všetečného pána, ktorý sa nás snažil presvedčiť, že je autobusár a že nás o hodinku hodí kam chceme. Neskoro, lebo nám zastavil kamionista, ktorí mieril do Antalye - cez centrálne Turecko až na juh. Spočiatku bol veľmi tichý no neskôr sa snažil čo to s nami porozprávať.
Keď sa pomaly začalo stmievať zastavili sme na pumpe a najedli sme sa - objendal nám niečo ako turecké čevapi s čerstvým chlebom, chladnou vodou, coca-colou a čajom, čajom, čajom - tu sa podáva v malých decových pohárikoch, ak som dobre pochopila, tak jeden stojí v prepočte 0,5e . Sranda bola, že v celej reštaurácii bolo minimálne hostí, ale plno obsluhy, ktorá makala - utierala stoly ako najatá, vyhadzovala smeti, nám vymeneili niekoľko krát chleba za čerstvejší.
Po hodoch sme v tichosti pokračovali ďalej. Bola už skoro tma a my sme nechceli len tak niekde ostať. Vďaka úžasnému vnímaciemu talentu Turkov si to nás kamionista všimol a začal nás kurami nohami presviedčať nech ideme s ním na juh - cez noc sa dostaneme niekde na juh a na druhý den budeme v Antalyii. Spočiatku sa mi to veľmi nepáčilo, ale nechala som sa ukecať. Veď aspoň bude sranda :D
A tak sme ešte pokračovali za Bursu po diaľnici a ja som mala blbý pocit, že niečo tu nehrá. A nehralo. Zrazu sme odbočili z dialnice a smerovali po maličkej neosvetelenej ceste hlboko do vnútrozemia. Išli sme asi polhodinu a ja som už bola veľmi nesvoja, kam nás to vezie. Prechádzali sme cez maličké dedinky a pusté polia. Nikde nič len hejná psov.V tom sme zastavili na námestíčku jednej dedinky. Velice nám začal náš kamionista niečo vysvetľovať - nemali sme potuchy, čo. Chcel aby sme si vystúpili ? Naštastie Miňa napadlo, že zavolá svojmu tureckému kamrátovi a on nám to preloží. Ten sa na našej situácií dosť smial a nezabudol hneď na začiatok dodať, že týpek je "crazy". Vraj si potrebuje cca na hodinu odskočiť naložiť kamión vodnými melónmi a že potom sa po nás vráti presne na toto isté miesto. Samozrejme, vaky si máme nechať uňho v kamióne :). A tak sme teda vystúpili, ale radšej aj s vakmi..
V prázdnej dedinke sa zrazu zjavili dvaja bledí ľudia s obrovskými vakmi, z toho jedna som bola ja - dievča so sukňou po kolená. O jedenástej večer. Ups. Behom pár sekúnd sa okolo nás objavila snáď celá dedina - teda jej mužská časť - nevidela som a nebola tam jediná žena okrem mňa. Internacionalizácia ale vládne svetu a tak sa nám jeden Turek prihovoril po nemecky. Smial sa na našej príhode, pozval nás na čaj v mestnej "krčme", dal nám miestny "kebab" a potom nám milo oznámil, že miestny si myslia, že sa už po nás nevráti, že nás oklamal a pod. Na 99%! Veď kto by viezol melóny cez celé Turecko? Pravdepodobne šiel na otočku tak ako každý, s tým, že melóny sa na druhý deň objavia v Istanbule, aj s našími vakmi, bez nás. A tak sme tam spolu hodinu čakali a dúfali, že sa mýli. Veď 1% je stále aspoň nejaká šanca, no nie? Popritom sme ale v už začali pomaličky myslieť na plán B, keď na to sa na rovnakom mieste zjavil náš "týpek".
Myslím, že to bol riadny šmelinár a výmysleník, lebo náś nemecky hovoriaci Turek nám len poprial šťastie a nech si dávame pozor. Na cestu nám ešte stihol pribaliť tri žlté melóny, ktoré nám ako na želanie priniesol z neďaleko stojaceho vozu.A tak sme spolu pokračovali dlho do noci. Potom sme sa len zastavili na opustenej pumpe, týpek zhasol motory, vyhodil jeden z darovaných melónov, s Miňom sme sa potlačili na zadnej posteli a on na predných sedačkách. Tak sme prežili našu prvú noc v kamióne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára