Ako inak, slniečko nás zase zobudilo veľmi skoro, tak sme už o ôsmej stáli pri ceste. Vraveli sme si, že si budeme dávať pozor, že už sme v Turecku, žiadne veľké vozy plné pofidérnych ľudí. Čo čert ale nechcel, za pá minútiek nám zastavil van plný Kurdov - každý nám dovtedy aj potom vravel, aby sme si nanich dávali pozor. Samozrejme nikto z nich nevedel po anglicky, ale boli veľmi milí, až príliš ochotní a hneď nás nasáčkovali do ich vozu, ani sme nestihli veľmi protestovať. Niežeby Miňo chcel, to len ja som z toho mala divný pocit. Posadili nás dostredu a batohy dali za nás a tak sme na ne nemali dobrý výhľad a báli sme sa, aby odtiaľ niečo nezmizlo. 
Našťastie nič nezmizlo, nič sa nezomlelo a veselo nás vysadili po asi 40km v prvom väčšom meste Kesan rovno pri supermarkete, v ktorom sme si spravili nové zásoby, lebo tie staré nám už došli. Pochutnali sme si na mega zlacnených jogurtoch a čerstvom džúse v sklenenej fľaške.
Plný energie nám zastavil takmer okamžite kamionista idúci až k nášmu cieľu - Tekirdagu, prímorskemu mestu, kde sme mali vybavený couch cez couchsurfing. Ako každý Turek aj tento sa s nami chcel porozpravať, čo bol samozrejme problém lebo on vedel len Turecky a my sme vedeli hociako len NIE turecky :/ Svoju pohostinosť nám aspoň ukázal kúpou vody a džúsu. Bohužiaľ nás vysadil len začiatku mesta a tak sme ho skoro celé museli prejsť. Aspoň sme si všimli všade prítomné protifajčiarske reklamy vojakov - Turecko má jednu z najprepracovajnejších armád a to bolo aj vidno. Ak ich nepríjmu do EU tak má Európa problém :DV centre, kde sme sa dostali po hodine chôdzi, sme si počkali na nasu hostiteľku - Suzannu. V parku, kde si oddychovali bolo plno ľudí, na kraji predával pečivo starší Turek a keď odchádzal, doniesol nám každému po kúsku, len tak,z pozornosti , a keďže si všimol, že Miňo nemá šiltovku a veľmi páli slnko tak mu dal aj svoju čiapku (nič značkové len šiltovka od nejakej značky alkoholu). S takouto všímavosťou sme sa ešte nestretli. Neskôr sme si ale zvykli, lebo v Turecku je to bežné.
So Suzanne sme sa zviezli miestnym otokarom (niečo ako autobus za pár drobných, aj keď jeho presnú cenu sme nikdy nezistili lebo ten raz/dva krát čo sme ho použili nás niekto pozval). Bývala kúsok od centra a mala krásny renovovaný byt, kde bývala s mačičkou. Zložili sme sa, dali si oprať a skočili na pivo, Efes, ktoré je tu patrične drahé. Pomaly sa zotmelo a tak sme sa ešte prešli po pobreží, kde sa to hemžilo prechádzajúcimi turistami a hrala zaujímavá národná turecká muzika a postupne sme smerovali naspäť domov. Na uliciach miestny predávali všakovaké čačky-hračky a pravidlom číslo jedna bolo zjednávať cenu. 
Pri vínku sme si ešte spravili neskorú večeru a dlho sme sa rozprávali. Spať sme šli o piatej za zvuku rannej modlitby (lebo ramadán bol v plnom prúde).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára