Keď takto spätné čítam naše poznámky z cesty, ani až teraz si vlastne uvedomujem, že bol pondelok ráno, my sme sa ponáhľali do Turecka a zvyšná časť Grécka do práce, ktorej tu bolo málo a tak radšej všetci sedeli doma. Benzín bol drahý a prácu brali Albánci a Macedónci, lebo pre nich to nebolo málo platené. Ale o tom potom.
Ako každé ráno, aj teraz bolo neznesiteľne horko, dusno a všeobecne nepríjemne. Našťastie sme si na to už začínali zvykať. Našli sme si ideálneho fleka na konci dediny, jedinou nevýhodou bolo, že každý smeroval na Thessaloniky, čiže úplne opačným smerom. Po hodine nás týpek vyhodil na výpadovku dialnice smerom ďalej na východ, čo bolo len nejakých pár kilometrov. Nikde nič nebolo, autá chodili extrémne riedko a my sme stáli v zákrute príjazdovej cesty na diaľnicu rovno pred značkou začiatku diaľnice.
Mysleli sme si, že máme pochlebe, lebo to bolo naozaj zlé miesto, ale už o polhodinu sme sedeli v aute milého gréckeho páru smerujúceho do Asprovalty, známeho turistického strediska s vraj najkrajšími plážami v okolí. Tak sme sa tam vybrali spolu s nimi. Diaľnica bola vyľudnená, a tak sme sa tešili ako malí, že nás niekto zobral.
Ocitli sme sa teda na pláži miestnych privátov a priľahlých barov plnej slnečníkov a nadšených rekreantov z celého sveta. Nebola to naša predstava o dokonalej pláži, k tej sme sa dostali až neskôr. Tu sme si ale povedali, že sa poriadne okúpeme, oddýchneme, poleňošíme a navečer sa niekam pohneme ďalej.A tak sme asi o štvrtej zbalili pakšamety a vybrali sa na hlavnú cestu. Cestou sme si v jednom z domčekov vypýtali vodu, dokonca sme dostali nielen obyčajnú, ale aj zmrznutú, pravé letné osvieženie! Preto čakanie na správny odvoz nebolo veľmi náročné.Najprv nám jedno auto plné mladých ľudí ponúklo jazdu na sever, škoda, my sme šli na východ na Turecko. Prišla teda dodávka s dvoma mladými Nemcami cestujúcimi takto už 3 týždne. Ich cieľová stanica bol Istanbul a potom sa chceli vybrať na sever, cez Slovensko, kde mala slečna starého otca (ale po slovensky nevedela) a potom domov do Berlína (aj keď oficiálne boli z Ingostadtu). Skoro taká trasa ako my:)
Zviezli sme sa teda s nimi, po pobreží, až na krásnu pláž medzi dve dedinky, kde oni chceli prenocovať. Bolo ale málo hodín, tak sme sa rozhodli, že sa skúsime odtiaľ vystopovať. Fail. Pár aút, čo šlo okolo, išlo druhým smerom, teda možno šlo aj dobrým, ale my sme nemali poriadnu mapu, a tak si vždy len môžete tipnúť, či cesta, kadiaľ chcete isť, je tá, ktorá je správna - či ju aj domáci používajú na dostanie sa do svojej destiácie.Vrátili sme sa teda k našim kamarátom Nemcom, keďže nám ponúkli, že ak nič nechytíme, môžeme ísť s nimi. Ponúkli nám, že môžeme ísť s nimi až do Istanbulu, ale to pre nich bolo ešte tak na týždeň a nám sa nepáčila predstava byť tak dlho viazaní na jedných ľudí a vedieť kam ideme. Milovali sme vedieť, že ideme do Turecka a thats it. Ale dnes, po plážovom dni sme boli dosť oddýchnutí a troška sklamaní, že sme prešli len tak málo. Ale aspoň sme si poriadne užili vody a na druhý deň sme chceli už byť v Turecku.
V miestnom bare sme si od týpka vypýtali kečup, ktorý nám ho s radosťou dal, mal krásny anglický prízvuk a prívetivý úsmev. Odišli sme na okraj pláže, kde boli naši Nemci, a rozložili sme sa obďaleč. Priezračná voda plná farebných rybie, kamienkov a korál nám len zase ukázala, že verejné takzvané "najkrajšie" pláže nestoja za nič a ozajstné "to najkrajšie" je to ešte neobjavené.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára