16. Macedónsko "rychlikom"

Po výdatných raňajkách s deťmi s tábora a samozrejme potrebných fotografiách, sme sa vybrali nakúpiť si obed. Chceli sme smerovať do Grécka, kde je draho, tak by bola škoda nevyužiť lacnotu, ktorú Macedónsko ponúka. Už ma neprekvapili všade prítomné psy, jedine mi stihlo srdce, keď sme prešli okolo mŕtvolky malého pinča s poradne nafúknutým bruchom. Náladu nám zdvihol až litrový kečup v obchode za euro spolu s kvalitným broskyňovým dvojlitrovým džúsom za rovnakú cenu. Priemerný plat je tu vraj tak 200-300 euro, tak preto asi tie ceny.

Na lavičke v miestnom parku sme si dali ešte poloobed v podobe syru a chleba a pomaly sa vybrali stopovať. Chceli sme ísť na sever a potom chytiť južný smer na Grécko. Okľukou preto, aby sme si vychutnali aspoň kúsok tejto krajiny predtým než sa vrhneme na Turecko.

Prvé auto, čo sme chytili, boli stolári otec so synom v prastarej Lade. Hodili nás kúsok za okresné mesto Ohrid. teple V sme nechceli stáť dlho a tak sa aj podarilo. Skoro hneď išiel okolo Macedónčan žijúci v Bruseli so svojou milenkou, že nás hodia ďalej. Na koniec nás zviezli cez celé Macedónske až na diaľnicu a ešte nám aj kúpili občerstvenie na miestnej pumpe. Teda on nám kúpil, samozrejme :),

Cestou sme sa plazili rýchlostnou cestou cez hory a planiny, nikde nič nebolo. Všetko bolo vyprahnuté, občas nejaká dedinka. Ľudia na Ladách, starých škodovkách, povozoch a iných zaujímavostiach. Všetko pôsobilo trocha vyľudnene - nedotknuto a tajomne.

Diaľnica sa začínala vo Velese, našťastie u nich funguje princíp mýta, takže keď nás tam nechali, autá šli ešte pomali a neprešla ani minúta a už sme boli v druhom aute - smerom na juh, do Thessaloník. Hadajte, kam sme sa až zviezli:)

Thessaloniky sú obrovské mesto, má dva milióny obyvateľov a špinavé pobrežie. Niekoľko prúdovú diaľnicu a všade veľa smogu. Prepáčte takéto negatívne opisy, ale mestá nie sú naša parketa. Po dvoch týždňoch flákania sa kade-tade sme sa ocitli vo megameste a nepáčilo sa nám to. Radšej niekde preč, k moru, na hory, kde je pokoj, ticho a kde nie sú ignorantský ľudia ako vo všetkých veľkomestách.

Čakali sme teda na ďialnici, nikde inde sa nedalo a dúfali, že nás niekto zoberie napriek tomu, že už bola tma. Šťastie zase pri nás stálo a do polhodiny sme boli napriek pokazenému auto, ktoré pri nás parkovalo a tak nás bolo zle vidieť, na ceste do Lagkadasu. Malého mestečka pri Thessalonikách. Malo pôsobivé námestie s kvietkami, hudbou, plné ľudí sediacich na lavičkách tu aj v okolitých kafetériách., a odpudivé verejné záchody plné švábov veľkých ako malíček (nekecám).

Škoda len, že sme nás úžasný kečup za euro nechali v aute milého pána, čo nás zobral. Miňo z toho bol obzvlášť smutný, ale situáciu vyriešil bravúrne. S ľahkosťou si vypýtal kečup v jednom z barov, kde mu ho na druhý pokus bez okolkov len s miernym úsmevom na perách načapovali, a tak sme si mohli dosýtosti pochutnať na našich večerných cestovinách.


Jediné, čo nám ostávalo, bolo nájsť vhodné miesto na spanie. Popýtali sme sa teda miestnych, veľa och po anglicky nevedelo, ale nevadí, našli sme, čo sme chceli. Opustené miesto na kraji mesta, kde by sme sa mohli pokojne vyspať. Teda, našli sme niečo také. Za štadiónom, či veľkým skladom, kam sme sa dostali, bolo veľké betónové parkovisko. Svietilo tam prehnane veľa svetla z reflektorov. Už z obďaleč sa nám zdalo, že počujeme dáke zvláštne zvuky, ale čo sme uvideli, sme nečakali ani v najšialenejších snoch. Tlupa potulných cigánov s troma veľkými nákladiakmi s klietkami plnými sliepkami, kačkami, husami, morkami a inou hydinou. Všetko to kvákalo, celú noc, a veľmi zvláštne smrdelo.

Keďže bolo už veľa hodín, všetci už spali v stanoch bez vrchnej celty a až po čase si všimli, že si niekto nich stavia stan. Zvedavo sa na nás pozreli, za peniaze nám ponúkli vodu a dúfala som, že nebudú chcieť robiť problémy. Spokojne sme sa však vyspali, ráno nás len trocha pootravovali ich deti, lebo asi ešte nikdy nevideli turistov, tak ako sme my ešte nikdy nevideli potulných predajcov hydiny.