Až ráno sme mali tú možnosť poriadne si uvedomiť, kde vlastne sme. Autá na diaľnici splašene pobehovali, ľudia v panelákoch veselo raňajkovali a nás čakala nelahká úloha - vystopovať sa z dialnice rovno spred tunela, ktorý sme pred nami objavili.
Vďaka totálnej anarchií, ktorá v Turecku vládne to nebol nakoniec najmenší problém. Dvaja mladí kamionisti nás zo smiechom zobrali, asi naozaj nečakali dvoch bláznov na takomto mieste. Zobrali nás smerom na sever a rukami-nohami sme sa snažili vymieňať poznatky o našich životoch. Skúšali nás, či si pamätáme ich mená, ale viete ako to je...jedným uchom dnu, druhým von - dávajte si na to v zahraničí pozor, lebo sa to môže veľmi dotyčných ľudí dotknúť. Našťastie týto neboli takí a aj toto zobrali s humorom.
Vyhodili nás na polceste do Ayvaliku, ďalšieho celkom obľubeného turistického strediska - tento krát samotnými Turkami. Priamo tam nás zviezla milá turecká rodinka, ktorá sa tam chystala na prázdniny. Vraj tam je pekne a oplatí sa nám tam ísť. Hmmm...voda nebola zlá, ale všade plno ľudí a všetko bolo prehnane drahé - pred domácimi sa nemusia tváriť aká sú lacná krajina, ako to robia pred "Západňármi".Aspoň sme konečne navštívili obchod, kde ako na potvroru nechceli vzaiť žiadnu z našich kariet - vraj berú len turecké :D Vďaka mbanku sme si ale mohli bezplatne vybrat z bankomatu, koľko sme potrebovali a ešte nám dali aj sáčok cibule zadarmo.
To bol kedy sme kúpili Salámu. Tí, čo cestujú po svete poznajú ten mierny pocit beznádeje, keď sa nachádzate v miestnom obchode, chcete si kúpiť niečo pod zub, ale orientovať sa môžete len podľa obrázkov, lebo jazyk neviete. A tak, dúfajúc, že to čo si kupujeme je saláma, podobná parizéru, čiže niečo medzi šunkov a salámov, sa ukázalo byť ako to najodpornejšie na svete, a to zjem naozaj všetko. Múka, múka, múka a nejaké farbivo. To to asi bolo. Bolo nám to ľúto vyhodiť, tak sme sa najprv snažili tváriť, že to nie je také zlé. Dodnes mam z tej Salámy traumu. 
Navečer sme sa ešte vybrali ďalej. Rovná cesta pre nami, nemal to byť problém. MIňo dokonca prežil útok mega pavúka v kríkoch a tak sme spokojne mohli pokračovať. S bulharsko-tureckým starším párom sme sa dostali do centra Azvaliku, kde sme sa prešli až na jeho koniec a tam sme pri zapadajúcom slniečku hľadali miesto na prespatie. 
Na veľkej otvorenej stráni fúkalo tak silno, že sa nám ani stan nedarilo postaviť. Pomohli nám až dvaja miestny policajti, ktorý tu na svojom kúsku pláže oddychovali. Bola schovaná pod výčnelkom brehu a ochotne nám tam pomohli postaviť si stan. Vďaka nim sme mali relatívne pokojnú noc. Len niekto nás priešiel večer pozrieť, neviem kto, lebo som bola tak ospalá, že som dotyčnému nevenovala žiadnu pozornosť a niečo ma vnoci štiplo...keď som ráno uvidela, čo, len som dúfala, že z toho nebudem mať trvalé následky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára