Áno, noc sme veľmi úspečne prežili - snažili sme sa veľmi nespať - z bezpečnostných dôvodov, ale mne sa to veľmi nepodarilo.Skoro ráno sme teda vyrazili ďalej. Všade bolo všetko pusté, vyschnuté, kde-tu nejaká chalúpka, napoli spadnutá. Občas nejaká oáza so zelenými stromčekami hneď pod vyprahnutou horou. Cesta (tá jedna jediná po ktorej sme išli) tu bola dlhá rovná, ako v amerických filmoch, kde by sa vynikajúco stopovalo - keby tak veľmi nepálilo slnko.
Okolo obeda sme dorazili do obce Caj (čítaj čaj:)) kde sme strávili pár hodin. Najprv obedom (turecké soté - masko so štavou, chlapi si dali ešte aj ryžu s fazuľkou, samozrejme cerstvý chleba, tento pán evidetne nebol veľmi veraci). Trocha ma odpudili "ženské" záchody s jednou veľkou dierov v zemi, nefunkcnou vodou a svábmi v rohu. Mňam! Poluxusnom obede sa šiel kamionista ostrihať, tak sme ho museli 2 hodiny čakať - a potom nás hodil už len hodinku cesty, do Konye. Tam potom odbáčal na východ k sýrskym hraniciam do Adany.
Z bezpečnostných dôvodov (áno v našom slovníku sa také slovné spojenie nachádza:)) sme si teda vystúpili, usadili sa na kraji cesty a dosýta sa najedli melónov, ktoré sme dostali do daru. Konya vyzerala extrémne úhladne a pusto. Za celú hodinku, čo sme v danom meste strávili, sme nevideli jediného chodca, na rovných dlhých uliciach, čistých a voňavučkých - pocit, aký som si nemyslela, že budem mať z nejakého tureckého mesta a nie to ešte takého vnútrozemského.Napapaný sme sa postavili stopovať na kraj cesty. Bola to len prípojka na hlavnú cestu a nám sa nechcelo prejsť tých pár metrov, tak sme si povedali, že keď prejde 10 áut a nič, tak sa posunieme. 8. auto s dvoma mladými Turkami, ktorý nemali páru o angličtine, nám zastalo a hodilo nás za mesto.
Tam, na kraji vojneskej zóny nám neostávalo nič iné len čakať kým niekto pojde okolo. Prvé auto bolo plné, za ním išli tri kamióny plné tehál. Posledný nám zastal. Milý starý upravený Turek nás vzal pod ochranné krídla a spolu s ním sme cestovali dlho do neskorej noci. Cez úzke kaňony, menšie hory, dokonca sme zastavili v nejakej reštaurácií, kde sme si dali niekoľko čajov a ako darček som dostala ružový náramok (po preskúmaní celého obchodu, či tam náhodou nie je niečo lacnejšie).
Mal pustenú tradičnú muziku a spolu sme prišli až na juh smerom k Alanayi a Antalyi. Keďže sme chceli ísť smerom na Antalyu a nie opačným smerom na Alanyu, a hlavne sme nechceli nocovať s ďalším Turkom, lebo jeho cesta končila práve v Alanyí, presvedčili sme ho, aby nám zastal.
Oblasť medzi spomínanými dvoma mestami je známa ako turistiký raj - niečo čoho sme sa trocha báli. Všade samé hotely, uzavreté pláže. Chceli smesi zohnať dobrý chleba alebo pizzu, nejak najlepšie zadarmo, no väčšina obchodíkov bola zatvrená. Zamierili sme teda k najbližšej pláži, že sa tam vyspíme. Ako sme sa tak prechádzali, bola už dobrá polnoc, zrazu sa vedľa nás zjavil Turek v plavkách.
Vedel niečo po anglicky, niečo po nemecky a chcel nám poradiť kde spať a že nám aj jedlo prinesie. Odbehol teda na hodnú chvílku, po tom čo nám ukazal trocha schovaný flek za jedným hotelom, kde po okraji stekala odpadová voda, že tu je dobré miesto na spanie (ha-ha). Keď sa vrátil mal igelitku plnú jedla - dobry čerstvý chleba, nejaká stará cibuľa a iné veci, ktoré nám ale poriadne smrdeli, ako keby ich vytiahol z koša. Pekne sme mu poďakovali a on nás len tlačil, aby sme jedli (čo sme nechceli). Zrazu si odskočil ešte raz a vrátil sa s 500 eurovou bankovkou, kde ju dostal, netušíme. Možno to bola jeho mesaćná výplata v hotely v ktorom nám povedal, že pracuje. Ačo chcel za tých 500 euro? No predsa mňa - mladé dievča :D Ukázal na Miňa, že sa akože pojde prejsť a na mna, že "ču-ču" :D Milo mu ale Miňko povedal, že nie a dal nám pokoj. Rýchlo sme sa teda zbalili a snažili sa mu zdrnúť, čo nebol až taký problém, lebo sa celý čas ospravedlňoval.Ako sme tak prechádzali týmto turistickým strediskom, kde záhadne nikoho nebolo, rozhodli sme sa vyskúšaž inú pláž. Objavili sme na nej dve dievčiny zo Slovenska, ktoré tam robili v hoteli. Milo sme si s nimi pokecali a ukázali nám miestny parčík, plný záhadného hmyzu, kde sme vraj mohli najlepšie prespať, ale ony sa tam báli vkročiť. Nám sa však nič nestalo :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára