Krásne počasie nás sprevádzalo celou našou ďalšou prechádzkou. Vyrazili sme vcelku neskoro, niečo po desiatej, rozlúčili sme sa s Bulharom a jeho manželkou aj s Čechmi, a vidali sa smerom na Botev. Bulhar mal mapu okolia, podobnú tomu čo máme my od VKÚ (vraj to je ťažké zohnať), tak sme si pofotili, čo sme mohli. Najprv sme chceli vyjsť na Botev (do roku 1950 mal turecký názov Jumrunkčal) a odtiaľ smerom na sever k ďalšej chate, pri ktorej sme chceli prespať.
Najprv sme vyšli strmo nad hranicu lesa a potom sa len kolísavo prechádzali po úbočí hôr. Všetko bolo vyschnuté, lebo vraj v tomto regióne už 3 mesiace nepršalo. Spoznali sme sa aj s polodivokými koňmi a trocha vyšťavený sme prišli pod Botev. Bola tam malá chata, kde mi Miňko vytrikoval čokoládu, lebo som na ňu mala neuveriteľnú chuť. Nechali sme si tam batohy a naľahko sme vyšľapali hore. Nachádza sa tam akási veža, na ktorú sa vyvážajú údržbári Ladou. Výhlad nám kazil suchý opar, no stálo to za to. V diaľke sme už videli nás dnešný cieľ.
Po krásnych skalnatých úbočiach hôr s nekončiacim výhľadom sme postupne zostupovali až k chatke. Usalašili sme sa pri vonkajšom vodovode, kúpili si pivko, spravili večeru a pozorovali nádherných miestnych psov.
Keď sme sa chceli na večer zloziť pred ohradou chaty, prišiel chatár a upozornil nás, že tu v noci behajú divé kone, nech si radšej postavíme stan v ohradenom fotbalovom ihrisku. V noci naozaj kone prišli, ale my sme boli v bezpečí.
Krásne počasie nás sprevádzalo celou našou ďalšou prechádzkou. Vyrazili sme vcelku neskoro, niečo po desiatej, rozlúčili sme sa s Bulharom a jeho manželkou aj s Čechmi, a vidali sa smerom na Botev. Bulhar mal mapu okolia, podobnú tomu čo máme my od VKÚ (vraj to je ťažké zohnať), tak sme si pofotili, čo sme mohli. Najprv sme chceli vyjsť na Botev (do roku 1950 mal turecký názov Jumrunkčal) a odtiaľ smerom na sever k ďalšej chate, pri ktorej sme chceli prespať.
Najprv sme vyšli strmo nad hranicu lesa a potom sa len kolísavo prechádzali po úbočí hôr. Všetko bolo vyschnuté, lebo vraj v tomto regióne už 3 mesiace nepršalo. Spoznali sme sa aj s polodivokými koňmi a trocha vyšťavený sme prišli pod Botev. Bola tam malá chata, kde mi Miňko vytrikoval čokoládu, lebo som na ňu mala neuveriteľnú chuť. Nechali sme si tam batohy a naľahko sme vyšľapali hore. Nachádza sa tam akási veža, na ktorú sa vyvážajú údržbári Ladou. Výhlad nám kazil suchý opar, no stálo to za to. V diaľke sme už videli nás dnešný cieľ. 
Po krásnych skalnatých úbočiach hôr s nekončiacim výhľadom sme postupne zostupovali až k chatke. Usalašili sme sa pri vonkajšom vodovode, kúpili si pivko, spravili večeru a pozorovali nádherných miestnych psov.
Keď sme sa chceli na večer zloziť pred ohradou chaty, prišiel chatár a upozornil nás, že tu v noci behajú divé kone, nech si radšej postavíme stan v ohradenom fotbalovom ihrisku. V noci naozaj kone prišli, ale my sme boli v bezpečí. 
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára