30. Naspäť do Európy

Vedeli sme, že na druhý deň má prísť aj zvyšok rodiny, aby spolu oslávili sviatky. Mohlo nás ale napadnúť aká budeme atrakcia. Prišlo asi 20 nových ľudí, z toho plno malých detí, ktoré sa z nás tešili a chceli sa s nami fotiť. Viac so mnou ako s Miňom, lebo som bola dievča :D Takže keď prišiel čas odchodu, všetci boli veľmi smutní. Aj my, spoznali sme neuveriteľnú rodinu, ktorá len tak, pre dobro samo o sebe, prijala medzi seba a pohostila pútnikov, bez toho aby niečo chcela naoplátku.

Máme aj fotku s našimi hlavnými aktérmi - zľava ja, Miňo, mamička dievčaťa z manželskeho páru, čo nám zastavil, jej syn/brat, manžel, ona, a manželova sestra.

Nakoniec nám neostávalo nič iné len ísť späť do Európy. Trajekt tu stál 2,5líry, čo je ako zadarmo (Lapseki - Gelibolu), čo bola Miňová prvá jazda trajektom vôbec.

 Keďže bol sviatok, všetko fungovalo tak napoli, takže ani pohladnice som nestihal poslať. Nevadí, dúfala som, že to pošlem z Bulharska, lebo odísť z Turecka sme chceli v ten deň alebo ďalší, čo bolo tak či tak počas najväčších sviatkov. V gelibolu sme ešte spravili aj my dobrý skutok a dali sme našu Salámu psovi, a tak aj on mal hody :)

Čakala nás ale celkom dlhá cesta von z mesta, celkom vyľudneného. Odtiaľ sme však ľahko došli do Kesanu, mesta, kde sme raz už stáli na kruháči, keď sme prišli do Turecka, pred dvoma týždňami, tak rýchlo to ubehlo. Ale hory volali!

Z tohto kruháča sme ľahko chytili stop na sever, kde ale bohužiaľ veľa aút nechodilo. Pár, čo nás zobral, nás vyhodil asi na polceste smerom na Edirne, hraničné mesto s Bulharskom. Museli sme prejsť cez bole, aby sme sa dostali späť na cestu, kde sa raz za čas niečo objavilo. Neostávalo nám nič iné len čakať. Ale mali sme zase raz šťastie - takmer hneď nám zastavil rusko-gruzínsko-grécko-neviem aký pár a zobral nás až do Edirne. Chceli ísť do Bulharska, ale že si ešte potrebujú vybaviť nejaký biznis a potom budeme pokračovať.

Biznis im však trval dlhšie ako 5minúť než si pôvodne mysleli, a tak sme tam s nimi skysli dobré dve hodiny.  Nevadí. Aspoň sme si obzreli najstaršiu mešitu v Turecku, dali si kebab (skoro sme odilšli bez toho aby sme mali kebab:D a to bolo aj jediné nami platené jedlo v reštike, obe porcie spolu aj s čerstvým chlebom a pohárom vody zadarmo stáli 8 euro) a vyspeli sa v parku rovno pred spomínanou mešitou. Ešte sme sa zastavili po vodu v jednom luxusnom hoteli, kde nás recepčný pozval na čaj a dobre sme pokecali.