31. Turecko straší aj v Bulharsku

Ako sme tak spali, v stane, v centre mesta, pred najväčšou historickou pamiatkou široko ďaleko, nikto nás nerušil, len partia upratovačov vyzbieravala neporiadok z parku (Turci nedbajú na poriadok, odhodia, čo sa im chce ako sa im chce, veď to niekto uprace). Potrebovali minúť posledné , tak sme si kúpili v miestnej pekárni úžasný mäkkučký chleba a pochutnali si na nom s arašidovým maslom.

Mysleli sme si, že dostať dostať sa z mesta bude problém, ale kdeže. Nejakého miestneho chlapíka v obchode sme sa spýtali na cestu na hranice a on nás veľmi ochotne zaviezol až tam, lebo to nebolo ďaleko. Vedel dokonca, kde je Slovensko, vraj totiž plánoval kúpiť si interrail (mesačný lístok na vlak po Európe) a prebádať našu krajinu, lebo má dobre spravenú infraštruktúru, a to keby vedel, že to už nestoji za veľa v porovnaní s tým, čo to bolo!
Na hraniciach sme dali zbohom milému chalanovi a aj Turecku, lebo sme si mysleli, že už sa neuvidíme.  Trocha sme sa mýlili.

Na hraniciach sme si oddýchli v miestnom nákupom centre, pri vstupe do Bulharska som sa nechtiac dala ostriekat chemikáliou na autá, aby neprenášali hmyz z jednej krajiny do druhej a bum, vraj sme už boli v EU. Nevyzeralo to tak. Prednami bol francúzsko-špaliesky pár, ktorý som trocha ľutovala, lebo boli na ceste len 2 týždne a museli sa teraz už ponáhľať na lietadlo domov. Išli eśte kúsok pred nás, ale aj tak nám zastavilo prv auto - že ide do Sofie. Nechceli sme, až neskôr sme si uvedomili, že sme mohli ísť, nebol to až taký zlý smer na hory. Vybrali sme si totiž, že pôjdeme do Plovdivu - nebolo to ďaleko, nebolo to veľké meste (no ok, 3. najväčšie vraj) a blízko boli hory. Na druhý pokus nám teda o chvíľu zastal turecký kamionista. Hodil nás celkom riadny kus a nezabudol ani na pravú tureckú pohostinnosť v podobe poriadneho obeda - mäsového soté so šalátom, chlebom a fantou.

Viezol nás opusteným juhom Bulharska, kde to vyzeralo pustejšie ako v Turecku. Naozaj som sa tu viacej bála. Nie preto, že by som bola rasitka, lebo to tam bolo plné počernejších neprispôsobivých obyvateľov, ale pre celkový dojem z toho miesta - ako keby ste sa ocitli na východe Slovenska, medzi osadami. Vyhodil nás pred Starou Zagorou, mesto, pri ktom práve začínala diaľnica - ideálne. Našli sme tam dokonca stopovať jednu paniu aj s dieťaťom, ktoré nevyzeralo veľmi nadšene. Pani nám nebola sympatická a ani my jej. Postavili sme sa radšej hodne za ňu a dúfali, že nám rýchlo niekto zastaví. Aj zastavil. Pán na dodávke. Zobral nás až k Plovdivu, kde sa nám črtali na pravo obrysy Starej planiny a naľavo Rhodop. Zišli sme z diaľnice a behom sekundy sme chytili stop do mesta. Nemali sme tam zatiaľ kde spať, ale dúfali sme, že sa na couchsurfingu niekto nájde.

Chceli sme si dať aspoň pivo, ale v bare nebrali karty a navyše nemali ani čapované, tak sme si boli vybrať aspoň peniaze, na horách sa nám predsa zíde viac hotovosť, a že nájdeme nejaký obchodík s pivom. V Turecku bolo drahé a nebolo dobré. Spýtali sme sa teda okolitého pána s chlapcom - vysvitlo, že sú Turci. Strarší žil po celom svete, vedel super o anglicky aj nemecky, mladší sa práve chystal odísť do Nemecka. Spolu sme si dali pivo z miestneho obchodu a nakoniec sme mali aj kde spať - aj keď to vyzeralo trocha strašideľne, lebo nemali elektrinu, lebo vraj práve prišli z  ciest a nestihli zaplatiť účty:)