S našimi Nemcami sme precestovali celkom hodnú časť, väčšinou po vyľudnených diaľniciach. Ľudia, ktorých sme stretli, napríklad na pumpe, mali väčšinou ustarostené tváre a veľa vrások. Situácia tu nebola najpokojnejšia. Najhoršie to bolo na juhu v Aténach, kde nepracovať bolo samozrejmosťou. Na prácu, ktorá sa musela spraviť sa ľahko našli zahraniční, napríklad Macedónci, pre ktorých bol "nízky" grécky plat vykúpením.S dvojicou sme sa rozlúčili až pred malou dedinkou menom Mesti. Kde nič - tu nič, nechceli sme stopovať na diaľnici, preto sme dúfali, že nejaké auto idúce okolo nás vezme. Veľa ich teda nešlo, ale keď nám miestny vojaci odobrili, že môžeme ísť na diaľnicu, tak prečo nie.
Aby to nevyzeralo, že sme mali stále len šťastie, na okraji cesty som sa pošmykla a rozbila si nepekne koleno. To bolo prvý a posledný krát, čo sme museli použiť niektorú našu medicínku. Hravo sme to ale ošetrili a pomaly sme sa vybrali priamo na diaľnicu. Prešla okolo nás kolóna vojakov, ktorý sa na nás patrične smiali, ale nezobrali nás - pche! Pomohol nám až vodič kamióniku smerujúci k Tureckým hraniciam.
Nešiel celkom k nim, len do malej dedinky, asi 20 km odtiaľ, ale aj to bolo pre nás blízko. Horšie bolo pálivé slnko a žiaden tieň. Mali sme ale dokonalé miesto na stopovanie - najprv sme sa v tieni miestnej pumpo-reštaurácie najedli, majiteľ nám dal vodu aj kečup a veľmi pekne sa na nás usmieval :) Zistili sme, že sa nám trocha začal kaziť ventil na variči a dúfali sme, že nám ešte napriek tomu vydrží. A potom sme sa rozhodli konať. Dlho nič nechodilo, počuli sme, že stop v Grécku je strašný, doteraz sme verili, že to pôjde, ale keď sme sa za dve hodiny dostali len asi 10km na miesto (aj tam nás hodil len náš milý majiteľ pumpy) , kde stál iný pár z Rakúska už dve hodiny. Ach jaj.Keď nejde voda k vám, musíte vy po vodu. A preto sme si zo skoro vriacej vody vo fľašiach spravili čaj - jednoduchým úkonom hodenia sáčku dovnútra. Mal akurát teplotu, aj keď viac vhod by prišlo niečo studené - čo ale bohužiaľ nikde nebolo. Aj keď potom prišlo - milý pán s úplne plným autom nám aspoň dal dve fľašky jeho vody. Ďakujeme:)
Keď človek stojí nejakú tu hodinku dve na rozpálenej ceste, kde sa to autami veľmi nehemží, tak rýchlo pochopí, že musí ísť ďalej pešo. Celých 20km sme teda nechceli, ale po asi hodine šlapania sa istý Grék pracujúci kde inde ako v Nemecku uľútostil a odniesol nás až na hranice. Tam nás ale nepotešilo zistenie, že na Tureckú časť nás musí niekto preniesť autom. Ukecali sme s pomocou obsluhy na pumpe, aby nás zobral kamionista.
Prešli sme cez dlhý most ponad riečku, oplotený ostnatým drôtom a vojakmi so samopalmi v rukách. Aké milé privítanie.
Na hraniciach sme si najprv museli kúpiť víza za 15e na osobu na 30 dní (na jeden vstup) a potom sme sa vrhli do blízkeho nákupného centra (duty free zone) - široko-ďaleko jediné miesto, kde nepražilo slnko, práve naopak, bolo veľmi príjemne. Väčšina budovy tvoril predaj cigariet a a alkoholu, ktorý je inak v Turecku extrémne drahý a v porovnaní so slovenskými cenami ani v tomto duty-freečku nebol najlacnejší. Objavili sme našťastie aj obchodík s potravinami, a tak sme sa usalašili pri palmičke v strede chodby medzi obchodami a pochutili sme si na tureckom chlebe s miestnym syrom a vychladenom džúse. Evidentne sme pôsobili veľmi bizardne, lebo majitelia miestneho obchodíka sa na nás neprestali smiať (urobili sme hanbu Slovensku, keď sme im prezradili odkiaľ sme? neskôr som pochopila, že asi nie, lebo pokial Turkovi nepoviete, že Slovensko je pri Nemecku, tak nemá šajnu). Každopádne ich dojal náš "čaj" a na cestu nás aspoň obdarovali vychladenou vodou.
Pomaly sa začalo stmievať a my sme nemali veľmi chuť nocovať na hranici, povedzme si úprimne, vojaci ozbrojení až po zuby mi skôr naháňali strach než ma upokojovali. Vyšli sme teda z areálu a postávali pri nevinne vyzerajúcom rybníku. Zachvíľku nám zastavilo nejaké auto, že nás zvezie do najbližšej dediny, asi 4km (dorozumievali sme sa rukami nohami), ale to bolo pre nás málo, lebo sme chceli ísť ešte čo najďalej. Trocha chyba.
Ako náhle sa zotmelo, už nám nik nezastal (ani nik už nešiel) a navyše nás začalo atakovať neuveriteľné množstvo komárov z blízkeho jazierka. Doslova sme sa rozbehli k dedine a nadávali sme, prečo sme len nezobrali to auto.
Zachránil nás ale traktor s vlečkou, na ktorom sme sa pohodlne odviezli až na koniec dediny, kde každý mladý chlapec jazdil na motorke, bez helmy a povedala by som, že aj bez papierov. Zase sme sa stali atrakciou, stojaci na konci dediny, občas počujúc v diaľke výbuchy, v tme, lebo verejné osvetlenie nebolo v Turecku veľkou módou. Chceli sme sa ešte napriek všetkému prestopovať ďalej, nakoniec sme len počkali kým odídu chlapci očumujúci moje holé nohy a usalašili sme sa na kopčeku za dedinkou medzi tŕním pod elektrickým vedením. Romantika ako vyšitá! :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára