Krásny tobol pobyt v Bulharských horách, na Slovenské to však nemá. Tie nám už poriadne chýbali a trocha sme mali pocit, že sa chceme pomaly vrátiť. Pôvodne sme chceli ešte stráviť dosť času v rumunských horách, ale už sme na to teraz nemali chuť. Vždy si všetko musí človek vychutnávať naplno a my sme už potrebovali domov.
Zbalili sme si teda pakšamety, posledný krát sme si vychutnali pohľad na tieto hory a vydali sa dole hrebeňom. Chceli sme sa ešte troška prejsť než zídeme dole, ale nejak sa nám to vytrhlo zpod kontroly. Totálne sme zablúdili. Naštie sme si udržali smer a z lesa sme síce vyšli niekde úplne inde, ale aspoň sme sa napásli černicami.
Z podhôr nás zobrali dve Bulharky hovoriace po nemecky a hodili nás do Troyana. Bolo to trocha úplne na opačnú stranu ako sme chceli ísť, ale aspoň sme si nakúpili, najedli do popuku (áno nehorázne som sa prežrala, lebo sme sa s Miňom stavili, že zjeme jeden slaný syr na posedenie) a po oddychu sme chceli ešte prejsť čo najďalej.
Všetky autá šli opačným smerom, ale podarilo sa nám dostať na rázcestie, kde sme mohli chytiť stopa naším smerom. Týpak nás chcel najprv hodil len na polcestu, ale páčili sme sa mu, tak nás hodil až na miestnu rýchlo cestu. Odtiaľ sme sa na tri krát dostali pred Veliko Tarnovo. (z toho jeden krát nás musel skoro hneď týpek vysadiť, lebo sme boli príliš ťažký). Pred týmto mestom sme sa udomácnili za pumpov a polodostavanou budovou. Mali sme dojem, že toto nie je dobré mesto na stop, a to sa nám neskôr aj potvrdilo.
Krásny tobol pobyt v Bulharských horách, na Slovenské to však nemá. Tie nám už poriadne chýbali a trocha sme mali pocit, že sa chceme pomaly vrátiť. Pôvodne sme chceli ešte stráviť dosť času v rumunských horách, ale už sme na to teraz nemali chuť. Vždy si všetko musí človek vychutnávať naplno a my sme už potrebovali domov.
Zbalili sme si teda pakšamety, posledný krát sme si vychutnali pohľad na tieto hory a vydali sa dole hrebeňom. Chceli sme sa ešte troška prejsť než zídeme dole, ale nejak sa nám to vytrhlo zpod kontroly. Totálne sme zablúdili. Naštie sme si udržali smer a z lesa sme síce vyšli niekde úplne inde, ale aspoň sme sa napásli černicami.
Z podhôr nás zobrali dve Bulharky hovoriace po nemecky a hodili nás do Troyana. Bolo to trocha úplne na opačnú stranu ako sme chceli ísť, ale aspoň sme si nakúpili, najedli do popuku (áno nehorázne som sa prežrala, lebo sme sa s Miňom stavili, že zjeme jeden slaný syr na posedenie) a po oddychu sme chceli ešte prejsť čo najďalej.
Všetky autá šli opačným smerom, ale podarilo sa nám dostať na rázcestie, kde sme mohli chytiť stopa naším smerom. Týpak nás chcel najprv hodil len na polcestu, ale páčili sme sa mu, tak nás hodil až na miestnu rýchlo cestu. Odtiaľ sme sa na tri krát dostali pred Veliko Tarnovo. (z toho jeden krát nás musel skoro hneď týpek vysadiť, lebo sme boli príliš ťažký). Pred týmto mestom sme sa udomácnili za pumpov a polodostavanou budovou. Mali sme dojem, že toto nie je dobré mesto na stop, a to sa nám neskôr aj potvrdilo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára