A tak aj bolo. Do Boykova sa vybral mladý Bulhar, vedel super po anglicky, a tak nás na svojom pick-upe zobral. Bola to tá najzašiteljšia dedinka, akú som dovtedy videla. Vraj cez leto je tam veľa ľudí, lebo deti majú prázdniny a v zime to tam zíva prázdnotou - zčasti preto, že sa tam ani nedá poriadne dostať. Strmé úzke cesty robia svoje.
Poradil nám cestu do ďalšej dedinky, cez les, do Sitova. Vraj sa máme držať lesných ciest, stále rovno a nájdeme je to. To vám poviem, bola to ale sranda! V lese je veľa ciest, ťažko sa držať jednej, ktorá navyše v polovici skončila a musela sme sa chvíľku predierať lesom, kým sme našli nejaké pokračovanie. Mali tu zaujímavé značenie, trocha ako u nás.V tráve pri rozpadnutom domčeku sme si oddýchli, najedli sa a pomaly pokračovali. Neviem, či v týchto lesoch niečo žije, vtedy ma to trocha strašilo. :D
Chceli sme už začať klesať a mysleli sme si, že to bude ako na Slovensku - keď nájdete cestu dole, určite vás niekam zavedie. Mnuž, tu to platí opačne - vybrali sme si dve cesty, jedna z nich naozaj veľmi strmo dole, ale nič z toho, po asi 15minútach ako keby zmizli zpovrchu zemského a nič tam nebolo.
Skúsili sme teda inú cestu a tá nás úspešne doviedla do prekrádnej dedinky - z kameňa, bridlice, ktorá tu bola všade naokolo, bolo malé údolíčko. Bez obchodu, bez ničoho, len s komunistickou vlajkou a partiou dedkov hrajúcich karty v miestnom úrade. Vďaka podobnosti jazykov nebol problém vypýtať si pivo, ktoré nám dali ešte lacnejšie ako normálne, lebo nám chýbalo 0,5leva. Na kraji dedinky sme si na nom pochutnali a pri zotmení slniečka sme sa presunuli na "námestie" kde sme si rozložili stan - strategicky vedľa múra miestneho úradu, aby na nás ráno svietilo slniečko čo najneskorej. Zvedavý domáci len na nás jedným očkom pozerali. Naučili sme sa aj niečo po bulhasky - palatka - stan :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára