Chlapci sa napodiv zobudili bez väčšieho hlavy bôľu a po pestrých raňajkách, kde nechýbala praženica či rajčinky, sme sa vybrali ďalej. Sľúbili nám jazdu až do Izmiru, tak sme vedeli, že bude to bude pomerne nudný deň, lebo to bolo takmer 400km.
Zašli sme si na obed do Marmarisu, turistického prímorského mestečka, zaplávať si, ja som ešte pokúpila nejaké pohľadnice, ale poštu som nenašla. Bratia vyzerali postupne čoraz viacej otrávení, asi sa im nepáčila myšliena, že ochvíľu budú musieť začať pracovať. Obaja mali skončené univerzity filozofického zamerania, aspoň čo sme pochopili, a to nebolo v Turecku veľmi obľúbený obor pre zamestnávateľov.
Boli veľmi milí, že zastavili, keď videli, že si z auta fotím nejaké jazero. Hneď vyskočili z auta a išli sme sa všetci fotiť. A tak majú z celého výletu aspoň jednu spoločnú foto - vďaka nám haha.
Podvečer sme došli na okraj Izmiru - ešte nebolo tma, tak sme chceli stopnúť niečo ďalej, bolo to však beznádejné. Prešli sme hodnú časť východnej časti mesta, skúsili sa popýtať na kečup zadarmo (lebo sme stále nemali vlastný, lebo všade sa nejaký našiel alebo ho nebolo potreba, lebo nás niekto pozval na obed/večeru) ale nič z toho. Skočili sme kráčajúc po okraji diaľnice na konci mesta a vysilený sme si za strom v kríkoch postavili stan - medzi asi 10 metrov za zvodidlami a pred nejakým plotom oddeľujúcim diaľnicu od obytnej časti. Celkom fúkalo, náš stan už mlel z posledného a lačná mačka sa so záujmom pozerala na našu večeru, z ktorej mal Miňo traumu, lebo bola bez kečupu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára