Výhodou stanovania na visutom móle je jednoznačne pôžitok zo skákania do vody. Neodradili nás ani ježkovia oddychujúci všade naokolom, a tak sme si slnečné ráno mohli do sýtosti užiť. V našom obchodíku sme ešte minuli posledné albánske peniaze, lebo sme sa chceli dnes dostať až do Macedónska. Chýbalo nám ešte pár drobných do cieľovej sumy, ale predavač sa zase len usmial a mávol nad tým rukou.
Mysleli sme si, že dostať sa z takého malého mesta mimo všetkého bude problém, ale netrvalo ani 5 minút a už sme boli v Audinke a šup na hlavnú cestu. Teda diaľnicu. Tie sú v Albánsku naozaj skvostné. Autá si doslovia jazdia ako chcú, hore-dole, doprava-doľava. A nielen autá ale aj povozy, bicykle a iné srandy, za ktoré by ste na Slovensku dostali mastnú pokutu. Do Tirany nás zviezol veľmi zodpovedný vodič-architekt. Len bol trocha smutný, že z nej hneď chceme odísť ďalej na východ, tak nás aspoň povozil trocha po centre.
Tam sme narazili na milých policajtov, ktorí si predsavzali, že nám stopnú auto alebo minibus a zadarmo. Samozrejme sa im to za polhodinu boja nepodarilo, ja som dokonca úspešne zneužila WC v luxusnej poloprázdnej reštaurácií hneď za nami a potom sme sa pomaly odplížili.
Dlho sme nič nechytali, hlúpe mesto. Nebolo mi sympatické. Dokonca nás asi 15metrov zobral jeden ujo, ale potom zistil, že mu nezaplatíme, tak nás vyložil. Nevadí, zobral nás iný dedo, ktorý vedel lámavou nemčinou, lebo jeho syn študoval v Grazi. Juj, tam sme boli :)
Hodil nás asi polhoďku za Tiranu naším smerom a ocitli sme sa na peknej úzkej ceste niekam smerom na Elbasan. Zachvíľku pri nás zastavil taký minibus, aké nás už dva dni otravovali, len bol o kus modernejší, ale naivne som si myslela, že to je preto, že je diaľkový. Šoféra sme na dva krát odbili, keď nám prišiel ponúknuť zvezenie, tak musel prísť jeho klient, aby nám vysvetlil, že nie sú žiaden platený bus, ale slávna albánska skupina a práve idú na koncert. Samozrejme, že nás hodia na hranice s Macedónskom.
A tak sme sa pohodlne viezli s najúspešnejšou kapelou posledných rokov, ktorá mala prekvapivo chytlavé piesne. V Elbasane nás pozvali na typicky albánsku večeru - pečené kuracie krídelká a stiehná na špecialnej ryži s mliekom, maslom a masťou - lepšiu som ešte nejedla a to sú moji rodičia gurmáni.
Cesta bola kľukatá, hornatá a prekrásna. Občas som síce mala pocit, že spadneme do hlbokej rokliny, nič zlé sa ale nestalo. A na úpätí jednej takejto hory sa nachádza hraničný priechod do Macedónska. Veľa aút tam teda nešlo, ale našťastie nás hneď zobrali dvaja dedovia na starej škodovke, inak by sme sa ušľapali k smrti.
Toto boli jediné hranice, kde to išlo ako pomasle. Prešli sme kontrolou a hneď prvé auto, teda nákladiak, nás zobral. Moja prvá jazda na kamióne, dokonca na sedadle spolujazdca, vyššie ako všetci ostatní. To bola paráda. So šoférom sme sa bavili po bulharsko-rusko-slovensky a nadchol sa, že ideme do Turecka, lebo jeho žena bola odtiaľ. Celkom mi chybala slovanština - hocico, čo sa aspoň okrajovo podobá na našu slovenčinu. Ba neviem ako som to robila, ale keď sme sa snažili s našincami dorozumieť, vždy som nejak viacej pochopila ako Miňo. Asi mám fakt talent na jazyky. Alebo bujnú fantáziu.
V šere nás vyhodil v najbližšom meste na okraji jazera - v Struge. Malé mestečko obvešané káblami od elektriny pôsobilo veľmi živo vďaka množstvu hladných turistov. Zamierili sme k pobrežiu, nech tam niečo nájdeme. Íntuícia mi hovorila, že nechceme spať len tak niekde pohodení. A tak sme sa spýtali mladej slečny, či o niečom vhodnom nevie - samozrejme, že vedela. Kúsok od plážicky bol detský tábor, tam sa môžeme spýtať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára