Prežila som útok asi 10cm dlhej príšery! Doteraz som živá a zdravá, našťastie... aj také môžete stretnúť na vašich cestách..
Preto sme sa radšej pobrali ďalej. Na koniec mesta to nebolo ďaleko, dokonca sme cestou našli aj plno figoníkov, ktoré Miňo nezabudol pooberať. Počas nášho cestovania sme ich už objedli toľko, že mi normálne prestávali chutiť, ale keď som si na ich spomenula na Vianoce, pri sušených, hmm..čo by som za ne dala! Zaujímavé ale bolo, že napriek tomu, že v naších obchodoch je väčšina fíg z Turecka, nevideli sme ani jeden figový sad. Banánivníky, olivovníky či pomarančovníky hej, ale figy len ak tak divé pri cestách, rastúce ako u nás stromy v parkoch.Z Ayvaliku nás zobrala úplnou náhodou rodinka, ktorá nás zobrala aj deň predtým, hodila nás na polcestu do Edremitu - mesto pod horami (ktoré boli samozrejme vysušené, drapľavé a pusté), kde vraj podľa báji žijú bohovia a majú tam najepší vzduch. hm....asi ešte neboli v Tatrách.
Cieľom násho dňa bolo sa dostať, čo najďalej - pláže a horúčava v Turecku nás pomaly prestáva baviť a začali sme sa dosť tešiť na hory v Bulharsku. Desila nás však myšlienka, že by sme mali prejsť ešte raz cez Istanbul, to obrovské monštrum.
Našťastie sa nám za Edremitom podarilo chytiť stopa až skoro k Canakale, spokojne si idúc na korbe nákladneho autička záhradníkov. 
Viezli sme sa cez tieto pusté hory, úzkymi cestičkami a s výhľadom na sýto modré more (ktoré nám tu odporúčali vidieť, ale my sme mali už cekom dosť mora), kým vietor nám rozfúkaval vlasy. Totálna letná pohoda. Pred Canakale, podľa značky 10 km od Tróje.V miestnej, jedinej, reštaurácií som bola zbehnúť načapovať vodu (báchorku o nepitnosti vodovodnej vody sme už mali na háku, nič sa nám nestalo.).
Spred tejtopustenej reštiky nás zobral jeden veľmi milý mladý pár učiteľov (priemerný učiteľ zarába v Turecku približne 1000e ... a že chudobná krajina..). Vedeli trocha po anglicky, takže sme si mohli pokecať a tak sme sa im zapáčili, že nás pozvali k sebe na noc - s celou rodinou sme oslávili posledný deň Ramadánu. Potom nasledovali ešte 3 veľmi dôležité dni hodovania a sviatostí, niečo ako u nás Vianoce, ale to sme už boli het.
Bývali v malom mestečku Lapseki, kúsok za Canakale, blízko centra, kde na každom poschodí (z troch) bývala iná generácia rodiny. Zobrali nás natrhať si ovocie z ich veľkého sadu za mestom a večer, večeru mali patrične sviatočnú - najprv mliečna polievka s kúskami opečeného chleba a so smotanou, potom zapekané kuracia prsia so syrom a zemiakmi a ryžou ako prílohou, na koniec domáce koláčiky a samozrejme ku všetkému nemohol chýbať šalát, rajčiny, melón, kopec syra a smotany. Od toho sú Turci závislí.Po večery nás zobrali do mesta na promenádu, kde sedelo množstvo rodín, pili si čaj, hrali karty a rozprávali si o bežných aj nebežných udalostiach v ich životoch. Jedli pri tom slnečnicové semienka, na kilá, a ani ich nenapadlo po sebe upratať. Málo kto mal niečo iné ako čaj. Prešli sme sa aj trhom, kde nám chceli pokupovať, čo im na um zišlo, čo sme samozrejme nechceli, tak sme si dali aspoň vynikajúcu kornútkovú zmrzlinu. Domácnosť takej rodiny rodiny vyzerá úplne ako naša - len mali okrem "normalnej" kúpeľne, aj kúpeľnu tureckú (ktorú som používala by vám malo byť jasné). Dlho do noci sme debatovali a ráno nám sľúbili, že nás pojdú hodiť na trajekt - aby sme nemuseli ísť cez Istanbul.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára