20. Nekonečný Istanbul

Napriek dlhej noci, Miňo a Suzanne buntošili už o ôsmej ráno. Nie je nič lepšie ako zobudiť sa na hotové raňajky - pravú španielsku tortillu po slovensky v Turecku. Koľká globalizácia! Kým sme to ale všetko zjedli a zbalili sa, bol skoro obed a my sme sa chceli posunúť do Istanbulu, kde sme mali dohodnutý ďalší couch. Viacej sa nám páčilo chodiť na blind, nevedieť, kde budeme spať večer, ale couch-surfing bolo príjemné spetrenie, luxus, ktorý sme si dopriali.

Vystpovanie sa z mesta je vždy najväčší problém, tu ale, to nebolo nič ťažké. Len sme prišli k ceste, skoro v centre mesta, a už sa nás jeden Turek pýtal, či chceme zviesť. Pochodil celý svet, vedel úžasne po anglicky a to sme si užívali, lebo bolo jasné, že veľa anglicky hovoriacich ľudí nestretneme. Pre Turkov je totiž angličtina neuveriteľne ťažká, lebo má úplne inú skladbu viet, gramatiku, ako turečtina. Tá sa štruktúrou vraj podobá najviac na jazyky blízkeho východu.

Z malej dedinky s neuveriteľne dlhým názvom, kde nás týpek vyhodil, sme chceli pokračovať ďalej. Pekne spokojne sme si stáli na okraji cesty, keď v tom k nám prišiel Turek, a lámavou angličtinou sa nám snažil vysvetliť, že stopovanie nie je bezpečné, nech radšej ideme autobusom, on nám to zaplatí, veď to je len desať euro. Nechcel nám veriť, že sme prišli toľkú cestu až sem, dobrých 1000km to už mohlo byť.

Krátko po našom milom odmietnutí veľkorysej ponuky nám zastavil mladý kamionista, ktorý nas zobral až do Istanbulu. To mi bol zážitok! Mesto pozostávajúce z množstva malých miest, každé má vlastné centrum, všade plno aút, diaľnica ktorá má na každý smer 5 pruhov s dopravou pre ktorú označenie "kolabujúca" je ešte milé pomenovanie. A tu, uprostred tejto dzungle nás nechal. Vysadil nás priamo na dialnici, za veľkou mešitov, kde chaos na diaľnici vytváral nie oficiálnych 5a5 pruhov ale aspon 20. Však bolo plno smogu a každý horlivo trúbil. Boli sme ešte v európskej časti a potrebovali sme ísť do ázijskej, aby nás náš couchsurfer mohol vyzdvihnúť.

A boli sme hladní! Čo teraz? no predsa sme si sadli na okraj cesty a niečo do seba rýchlo hodili, aby sme neumreli od hladu. Keď sme dopapali, dala som si pred ústa aj navlhčenú šatku, lebo sa mi začala dosť krútiť hlava z toho prostredia. Netrvalo ale dlho a zastavil nám Turek, ktorý nevedel ani ceknút po anglicky a zobral nás. Snažili sme sa dorozumieť nohami rukami, aj sme volali cez jeho telefón s nejakým jeho kamarátom, ktorý mal vedieť po anglicky, ale bezvýsledne.

Prešli sme dlhý most rozdeľujúci európsku a ázijskú časť, všade boli vysoké budovy, mrakodrapy, kopčeky na ktorých boli obytné domy, malé aj veľké, na každom rohu mešita a ľudia mali všetci dlhé oblečenie, aj keď bolo neuveriteľne teplo a slnko pálilo.

Nechali sme sa vysadiť uprostred niečoho, nemali sme šajnu, ale vedeli sme , že to už bola Ázia. Blízko sme videli rôzne náupné centrá, hotely, my sme stáli na zastávke kde každú pol minútu prišiel autobus, niečo ako naša stará karosa, plný ľudí, ktorý sa tam tlačili ako sardinky, polovica vždy vystúpila a dnu sa narvalo ešte viacej ľudí.

V miestnej pobočke banky sme si zistili, kde sme a adresu sme poslali nášmu hosťujúcemu. Mali tam aj chladenú vodu a tá naša bola už poriadne teplá, tak sme si nenápadne načapovali z ich ( no dobre, boli sme veľmi nápadní, ale všetci sa na nás len milo usmievali a prikyvovali).

Do polhoďky prišiel a zaviezol nás k sebe - bohatý doktor, ktorý pracoval všade možne po svete v rámci programu doktory bez hraníc. Na večeru nám objednal pidu - turecká pizza, niečo ako lodička naplnená niečím na spôsob pizze, vynikajúce! Potom sme is ešte pri poháriku osviežujúceho nápoja zahrali nejaké hry a išli spať.